Začnem zoširoka. Smrť nie je tabu len v detskom svete. Myslím, že väčšina z nás to s ňou nemá vysporiadané ani v dospelosti. Skôr či neskôr sa s ňou však stretávame - cez odchody našich blízkych, uvedomujúc si vlastné odchádzanie... A treba zaujať stanovisko. Nájsť si svoju vlastnú pravdu o smrti, zmieriť sa s jej nevyhnutnosťou. Knižka o kamzíkovi, ktorý príde o svojho staršieho brata je dobrou príležitosťou aj pre nás, dospelákov, aby sme si povedali čo a ako. A dobrou pomôckou, aby sme tento krehký a zraniteľný okamih straty vysvetlili aj našim deťom.
Detská kniha o smrti? Priznávam sa bez mučenia - vo svojich úvahách nad detskou literatúrou som bola značne konzervatívna. Písmenká, čísla, farby, zvieratká, klasické príbehy, nejaký ten detský hlavný hrdina v podobnom veku a s podobnými problémami ako čitateľ a... a tam to končilo. Niežeby som proti zvyšným témam niečo mala. Len som proste ani nevedela, že existujú J. Až keď sa mi dostala do rúk knižka Kamzíkův velký skok pochopila som, aké široké a všestranné môže byť spektrum tém, ktorými sa knihy pre deti zaoberajú.
Farebná kniha o smrti? V mojich predstavách bola
smrť vždy čierna, tmavá, pochmúrna. Však ako inak, domy smútku a cintoríny
sa pri poslednej rozlúčke v čiernej priam kúpu. A tu zrazu farby! Ak
to bol zámer, bol skvelý. Ak to bolo umelecké cítenie, perfektný nápad.
Knižku som si najprv chcela užiť sama. Mám rada tie prvé,
nesmelé kontakty, pomalé spoznávanie, postupné splývanie s knihou.
Fascinovane som si ju listovala (knižka je vytlačená na hrubšom papieri,
nezvyčajný pocit a vôbec nie zlý) a kochala som sa nádhernými
ilustráciami. Čítala som si text a v duchu žasla, ako jednoducho
a stručne sa dá vystihnúť podstata.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa vydesene maminky.
„Zomrel,“ odpovedala kamzica. „Prestalo mu biť srdce.“
„Nie!“ zakričal mladší kamzík.
„Je mi to veľmi ľúto,“ povedala maminka a plakala.
alebo
„Čo by ho najviac potešilo?“ opýtal sa mamy.
„Tvoj úsmev,“ odpovedala. „Alebo tvoja radosť.“
„A keď sa budem radovať, tak mu to pomôže?“
„Jemu nie, ale tebe áno.“
(pozn. knižka je napísaná v češtine, toto je môj skromný neoficiálny preklad☺)
Ilustrácie krásne sekundujú textu. Žiadny zbytočný balast,
len podstata. A pritom vo všetkej svojej pestrosti. Doslova, lebo stránky
hýria farbami. Vizuálna stránka knižky Sašku zaujala viac ale neznamená to, že by
text ostal nepovšimnutý. Skôr by som to videla ako kompliment pre ilustrátora, ktorý dokázal
tak verne zobraziť autorove myšlienky.
Saška (3 roky) je veľmi jemná
duša, vnímavá a citlivá. Bála som sa, že ju téma smrti rozruší a ja
budem musieť rýchlo niečo vymyslieť, aby som zachránila situáciu. Až spätne som
si uvedomila, že deti si k sebe nikdy nepustia viac, ako unesú alebo viac,
než sú schopné porozumieť. Proste si to upracú v hlávke tak,
aby im to dávalo zmysel. Podobne to bolo aj s kamzíkom. Keď sme sa dostali na stranu, kde mladý kamzík zomiera, videla som na Saške, že sa jej točia
v hlave všetky kolieska a premýšľa nad tým, čo to vlastne počula. Ale
neprišla mi vyvedená z miery. Skôr ju to zaujalo. Tak sme sa porozprávali
o smrti a o tom, aké to je, keď niekto navždy odíde. Nechcela vedieť podrobnosti.
Skôr sa uistiť, že rozumie... po svojom...
Na knižke je pre mňa najkrajšie to, že ukazuje smrť
v inom svetle. Akoby odľahčenú, zbavenú tej ťaživej čiernej. Nie je to len
krásnymi, priam výpravnými ilustráciami. Ľahkosť téme dodáva najmä jednoduchý,
stručný (a pritom taký výrečný!) jazyk. Textu nie je veľa a prekvapivo to
úplne stačí. Deťom netreba veľa slov, aby porozumeli.
Vydalo vydavateľstvo Portál v roku 2016.
Napísal ju Daniel Rušar, ilustroval Ľuboslav Paľo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára