Tento blog bude o tom, ako to celé začalo. A myslím tým naozajstný, echtovný začiatok - pôrod. Lebo úprimne, kým bola chrumka ešte len v brušku, rodičovstvo bola brnkačka. Bez protestov chodila všade so mnou, papala čo bolo (a negrckala to späť), spala vždy, keď som zavrela oči. Ach, sladké to časy :-). Skutočne zaujímavé to začalo byť vo chvíli, keď mi prvý krát položili na brucho tú malú červenú guľku a spýtali sa, ako sa bude volať.
Na prvý pôrod vás nikto nepripraví. Môžete si čítať v múdrych knihách koľko chcete, stretnúť sa s dulou aj kamoškou - zaslúžilou matkou pluku, opýtať sa mamy, svokry alebo kolegyne ale to, ako bude vyzerať váš pôrod, sa dozviete až keď budete rodiť :-). Ako prvorodičia sme samozrejme nechceli nič nechať na náhodu a tak, čakajúc na náš deň dé, sme s mužíkom obehli niekoľko besied k téme, absolvovali stretnutie s dulou a zaplatili si hriešne drahý kurz rodičovstva. Nepopieram - zbieranie informácii mi robilo dobre na duši. Pocit, že "už to viem", ma utešoval v mojej neistote. Podpora duly ma posilňovala v presvedčení, že pôrod bude jeden úžasný zážitok. A ak mám byť fér musím priznať, že v niečom som bola na pôrod určite pripravenejšia ako žena bez akýchkoľvek informácii. Na druhej strane, keď pôrod začal, absolútne som neriešila, v ktorej dobe pôrodnej sa práve nachádzam. Chcelo sa mi smiať, bála som sa, tešila som sa, bolo mi zle, bolo mi ešte horšie, bolo to zaujímavé, bolo to vzrušujúce... A všetko naraz. Na tieto pocity ma nepripravil nikto. Mohla som si akurát povedať "Tak a ideme na to bejby" a nechať to na prírodu. A na doktorov.
Totiž, keď otehotniete do dnešnej doby, určite vás neobíde informácia o tom, aké sú klasické pôrody strašné, akí sú tí lekári tyrani, v akých otrasných podmienkach sa u nás rodí... A potom sa tiež stretnete s tým, že najlepšie by bolo dať každej matke kus trávičky a vodopádu a však ona si už, v spojení s Matkou prírodou, poradí aj sama. Oba scenáre sú pritiahnuté za vlasy a ja nechápem, prečo to niektorí ľudia (a že ich je mnoho na jednej i druhej strane) tak hrotia. Prečo by to nemohlo fungovať tak, že kým príroda stíha, mamička sa má dobre a všetko je v poriadku, vychutnáva si pôrod tak ako plynie a keď prestane plynúť, príde doktor a urobí čo treba, aby mamička aj bábätko zvládli pôrod živí a zdraví. U nás to fungovalo v tejto symbióze skvelo.
Z jednej besedy mi utkvela v hlave myšlienka o tom, že pôrodná bolesť je múdra. Opakovala som si túto prostú vetu ako mantru v najťažších chvíľach a veľmi mi to pomáhalo. Múdrosť pôrodnej bolesti spočíva v tom, že vás vyženie z vášho pohodlia (relatívneho, však rodíme :-), aby ste hľadali inú polohu v ktorej sa vám od bolesti uľaví. Táto nová poloha zároveň pomáha bábätku posúvať sa tým správnym smerom - von. A tak sa vrtíte, hľadáte tú úľavovú pozíciu a nie a nie ju nájsť :-). Myslím, že niekedy proste neexistuje. Ale aj to je pôrod. A aj klasická slovná prestrelka: (doktor) Ešte netlačte! (rodička) Už tlačíííííím, už sa to nedá vydržaaaaaaať! Plus môj milý muž, trpezlivo vysvetľujúci (nadŕžajúc doktorovi): Netlač lásočka. Cha, ale vysvetlite to tomu svetachtivému bábätku :-).
Pomáhala mi ešte jedna spomienka. Prípravný kurz vo zvolenskej nemocnici (kde som rodila), viedla úžasná pôrodná asistentka. Na rozlúčku nám povedala: "Myslite na to, že akokoľvek zle sa práve máte, bábätko sa má rovnako". Celý ten čas, čo naša dcérka prichádzala na svet, som na to myslela. V duchu som sa s ňou rozprávala a uisťovala ju, že to rýchlo prejde. A viete čo? Naozaj to prešlo veľmi rýchlo. Zrazu bola tu! Malá, živá, krásna a vôbec nie taká krehká, ako ju opisovali všetky tie múdre knihy. Keď mi ju položili na bruško, pomyslela som si, aká je ťažká. Veľmi poetická prvá myšlienka :-). Keď sa mi spokojno-nespokojne vrtela na brušku, prestala som sa báť, ako to zvládnem. Program "mama" sa spustil, ja som si pritisla to naše červené bábätko a umrela od šťastia.
Krásne napísané :)
OdpovedaťOdstrániť