Včera mali naše deti polroka. Viem, nie je to nič neobyčajné, že okrem vášho dieťaťa sa v ten istý deň narodia ďalšie :-). Ale keď sa stretnete nielen v čase, ale aj v priestore (pôrodnice), vytvorí sa medzi vami zvláštne puto, ktoré vás navždy spojí.
Keď som prišla do pôrodnice, bolo tam celkom rušno. Ako mi veľmi rýchlo vysvetlil lekár keď som zareagovala na jeho výzvu, ktorá nebola určená mne: "Nie ste tu sama pani O... Ollé?" Áno, moje meno spôsobilo personálu zvolenskej nemocnice kultúrny šok, ale o tom niekedy inokedy :-). Takže, nebola som tam sama. Spolu s malou chrumkou tu boli ešte dve deťúrence, ktoré sa pýtali na svet a ich mamy, ktoré mali tento výlet sprostredkovať. Dianka a Lucka.
Dianka bola prvá. Počúvať niečí pôrod bol asi najsurealistickejší zážitok môjho života. Bola som práve v sprche, ktorá mala zaujímavý architektonický prvok - vetračku smerom do pôrodnej sály. V jednej chvíli ma to, čo som počula desilo, pretože znela naozaj unavene. Hovorila som si "Ej dokelu, teraz ešte vládzem, ale ktovie ako dlho sa bude ešte chrumka pripravovať na veľké finále?" A potom som počula, ako zaplakalo bábätko a zrazu bolo po všetkom.
Keď sa rozhodlo, že teraz ide rodiť pani Ollé (prepáč Lucka že sme ťa predbehli), prvý krát som ju uvidela. Žartovala s doktorkou a vyzerala tak spokojne! Najlepším liekom na pôrodnú bolesť je vraj pôrodná radosť. Čistá eufória z toho, že dieťatko je na svete, že je živé, zdravé, voňavé a vaše. Jeho krik prehluší každú bolesť. A naozaj. O chvíľu aj malá chrumka poriadne zakričala, bolesť sa zľakla a mama mala odrazu blažený pocit zo všetkého - hádam ešte aj z tých kachličiek na stene (a že boli fakt ble).
Najbližších pár hodín sme sa, Dianka a ja, usmievali od ucha k uchu. Čo začalo na pôrodnej sále pokračovalo na izbe. Keďže sme si navzájom vypočuli, ako rodíme svoje deti, bolo sa o čom rozprávať :-). Podvečer nám prišla zdravotná sestra ponúknuť niečo proti bolesti. My, ktoré sme si fičali na vlastných drogách (rozumej hormóny :-), sme ju statočne odmietli. Rozprávali sme sa celý večer, celú noc a až nad ránom sme sa pokúsili o spánok. Bohužiaľ, na popôrodnú bolesť asi úľavová pozícia neexistuje, ale... potom prišli deti, zabalené malé klbká, a spolu s nimi stará známa pôrodná radosť. Vlastne už popôrodná. A ostala s nami.
P.S. Ďakujem Dianka za nezabudnuteľné chvíle.
P.S.2 Lucka rodila ako tretia. Keďže rodila cisárskym, videli sme sa až o pár dní. Zhodou okolností sme sa ocitli na spoločnej izbe. A keďže pobyt v pôrodnici je jedna veľká nuda (s výnimkou obzerania si detičiek, dňom i nocou :-), času na rozhovory sme mali viac než dosť. Ďakujem Lucka za ne!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára