Včera som čítala diskusiu o tom, či by mali ženy dojčiť
na verejnosti. V zásade diskutovali dve skupiny – mamy, ktoré s dojčením
na verejnosti nemajú problém a potom ostatní, ktorí odporúčali lepšie
plánovanie (aby sme sa vyhli vystrkovaniu prsa pred ľuďmi). Jeden pán sa
napríklad vyjadril, že predsa mama vie, kedy bude dieťa hladné, tak nech si kŕmenie
naplánuje podľa toho. Vtipné. Naša chrumka má takmer deväť mesiacov, papá keď
má chuť a vonkoncom neviem povedať, kedy bude hladná. A myslím, že aj
keby sa stal zázrak a ona by zrazu prehovorila inak ako vo svojom
gagababadede jazyku, aj tak by mi nepovedala, kedy presne bude hladná, aby sme
sa vedeli zariadiť.
Tá diskusia pre mňa nemala zmysel. Azda len ten, že som sa
zamyslela, prečo sa vôbec diskutuje o niečom takom prirodzenom ako že mama
dá najesť (napiť, upokojí, utíši... lebo dojčenie nie je len o kŕmení) svojmu dieťaťu, keď to potrebuje. Ale potom
som si uvedomila, že diskusia o dojčení na verejnosti je len kvapkou v mori
všetkých absurdných diskusií, postupov a zvykov, ktoré sú v našej spoločnosti
zaužívané a ktoré sú dobré akurát na to, aby oddelili mamu od svojho dieťaťa.
Za ten krátky čas, čo je tu chrumka s nami, som dostala
už veľa rád. Ale že fakt veľa. Začalo sa to vlastne už v tehotenstve.
Celých deväť mesiacov počúvate len o pôrode. Aké hrozné to bude, ako to
bolí, že si treba zazmluvniť doktora, pichnúť epidurál... Sem tam začujete
niečo o prirodzenom pôrode a máte pocit, že je to niečo ťažko
alternatívne. Pritom príroda to vymyslela jednoducho. Pôrodná bolesť má zmysel.
Hľadanie úľavovej polohy rozhodne neznamená pripútanie na monitor. A po pôrode
dieťa netreba babušiť, ale priložiť ho na láskou blčiacu mamu. Ak ho nezohreje
ona, tak potom už nikto.
Ok, tak ste porodili. Blahoželáme a rady sa hrnú ďalej.
Dieťa sa nevie prisať, treba mu dať fľašu. Nevie samo zaspať? Nech sa vyplače.
Potrebuje režim a to hneď! A hlavne, milé dámy, v žiadnom prípade
nenosiť na rukách, lebo si zvykne. Ešte ste len v pôrodnici a už máte
pocit, že postarať sa o to dieťa bude teda poriadna fuška. Nuž, bude. Ale jej
miera závisí od toho, ako veľmi budeme načúvať ľuďom okolo nás a koľko pozornosti
venujeme svojmu vnútornému hlasu.
Keď sme prišli z pôrodnice my, hneď na druhý deň prišla
k nám domov chrumkina detská doktorka. Tú podporu a povzbudenie,
ktoré so sebou priniesla, by som priala zažiť každej mame. Povedala mi: „Vy ste
najlepší odborník na vaše dieťa. Vy viete, čo potrebuje. Keď sa bude niečo
diať, počúvajte svoj inštinkt – to, čo vás napadne ako prvé, je väčšinou kameň
úrazu.“ Potrebovala som tieto slová ako soľ. Lebo len málo odborníkov vám vloží
svoju dôveru takto priamo do dlaní. A v pôrodnici nikto.
Tento blog by mohol mať aj sto strán. Lebo je tak strašne
veľa vecí, ktoré nám, mamám, spoločnosť tlačí do hlavy. Musíš robiť hento, toto
nesmieš... Ten tlak je ohromný. Z materstva robí strašiaka, z dieťaťa
nepriateľa. A z mamy jednu nešťastnú, nepochopenú bytosť.
Rozmením to na drobné. Budem písať o takých „zakázaných“
veciach ako sú spoločné spanie, dojčenie na požiadanie, nosenie... Budem písať o tom,
čo nám funguje, z čoho máme radosť a pri čom je naša chrumka
najspokojnešia. Možno to niekoho inšpiruje, možno aspoň zaujme. A možno bude
niekto oponovať. To všetko je v poriadku. Je normálne, že každý rodič ide
vlastnou cestou. Len si dovoľme ten luxus vybrať si tú cestu sami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára