Dieťa je najsilnejší magnet na svete. Pritiahne k sebe (a vám) aj ľudí, ktorí by vás vo vašom bezdetnom životnom štádiu len minuli a šli si ďalej svojou cestou. Je čarovné, že títo ľudia väčšinou nemajú žiadne zábrany a s oduševnením sa s vami podelia o svoje rodičovské skúsenosti. Horšie je, ak nadobudnú pocit, že vám musia bezodkladne poradiť v tom, ako sa starať o vaše dieťa.
V tom prvom prípade sú to väčšinou milé a ľudsky hrejivé stretnutia. Naša chrumka rúca bariéry medzi nami a cudzími ľuďmi rýchlosťou svetla. Veľmi skoro po tom, ako sme začali chodiť na prechádzky, pritiahla k svojmu kočíku prvých nápadníkov. A mne, odpovedajúc milej babičke na otázku, či ešte dojčím, zrazu došlo, aké je zvláštne deliť sa na "našich" a "cudzích". Lebo to ľudské "čosi" máme všetci rovnaké. Až som počas tej euforickej jari, keď kvitli nielen kvety ale aj moje materské hormóny, nadobudla pocit, že som akosi zázračne prepojená so všetkým mamami sveta, ba s celým svetom, s celým vesmírom :-).
Jar prešla, bábätko sa presťahovalo z kočíka do šatky a ja som zistila, že nie, nie som prepojená s celým vesmírom ba dokonca ani so všetkými mamami na svete nie.
Totiž, kým vychovávate a staráte sa o dieťa tak, ako to spoločnosť káže, je všetko v poriadku. Každé odklonenie sa od mainstreamu znamená, že ľudia sa na vás prestanú uniformne usmievať a začnú sa v duchu (niektorí aj očividne a nahlas) deliť na tri tábory - súhlasím, nesúhlasím, neviem. Tí, čo súhlasia, sa usmievajú. Tí, čo nevedia, sa pýtajú. A tí, čo nesúhlasia zvyčajne útočia.
Vrátim sa k tej šatke. Lebo tá (a neskôr aj náš ergonomický nosič) je najčastejším tŕňom v oku. "A nezadusí sa vám tam to dieťa?", bola prvá verejná otázka, ktorú sme s manželom na túto tému dostali. Išli sme práve na poštu, chrumka spokojne spala zabalená v šatke a objímajúca svojho tata, keď sa nám na chodníku prihovorila staršia pani. "A čo myslíte?", odpovedal jej otázkou môj manžel. Pani urazene zaspätkovala - asi čakala, že chrumku okamžite odbalíme a dáme jej umelé dýchanie. Pri odchode ešte precedila pomedzi zuby, že "tam" určite nemá kyslík. No povážte, čo sme to za rodičia! Dni bežali a podobných otázok pribúdalo. Ľudia, ktorí nám kládli otázky o zadusení a iných druhoch ublíženia (pokrivenie chrbtice, nožičiek, hlavičky...) niesli naše diplomatické odpovede s väčšími či menšími ťažkosťami. Niektorí očividne urazení, niektorí zaskočení našou argumentáciou. Zvykli sme si.
Nedávno k nám chrumka pritiahla svojou magnetickou silou jednu extra odolnú pani. Keď zistila, že na jej dobre mienenú radu o nebezpečnosti nosenia dieťaťa nereagujem podľa očakávaní, pritvrdila. Vysvetlila mi (tak, aby to počula celá zastávka, na ktorej sme stáli) že jej pediatrička (JEJ pediatrička?!) to neodporúča, že ortopédovia sú tiež proti a že to nie je normálne. Silné argumenty :-). Ja som jej povedala, že naša pediatrička je nadšená, ortopedička odporúča všetkými desiatimi a že všetko je v poriadku a bezpečné pre mňa i pre dieťa. Hľadela na mňa, chcela pokračovať, ale prišiel náš autobus, tak som sa rozlúčila. Odprevadila ma slovami hodnými proroka: "Vy tomu dieťaťu zničíte chrbticu!". Tak. A už to viete všetci!
Naozaj si nemyslím, že niekomu niečo ničíme. Nieto ešte našej malej chrumke. Pred tým ako sme začali nosiť, sme si naštudovali čo a ako. Neustále sa radíme - s inými nosiacimi mamami, alebo poradkyňou pri nosení Jankou (http://chcemnosit.webnode.sk/). A hlavne - stále pozorne sledujeme ako sa chrumka tvári, ako sa jej v nosiči či v šatke páči. Neverím, že robíme niečo zlé, práve naopak. Verím, že si tú blízkosť zapamätá navždy. Že si bude pamätať moju vôňu tak, ako ja nikdy nezabudnem na tú jej.
Nosenie nám úžasne uľahčuje každodenný život. S nosičom cestujeme a chodíme na prechádzky. S chrumkou na chrbte dokážem uvariť aj upratať, ísť na nákup. V nosiči sa spí aj papá. Pri nosení sme si blízko a chrumka nemá zo sveta strach. Zvedavo sa obzerá a usmieva na všetkých okolo. Veľa ľudí jej ten úsmev opätuje. V takých chvíľach opäť cítim závan tej jarnej eufórie spred roka. Možno už nie som prepojená s celým vesmírom ale viete čo? Na spoločnej vlne je nás stále dosť :-).
PS: Nie, z nosiča ma nebolí chrbát ani kríže (odkedy viem, ako si ho správne nasadiť). Choďte do toho, stojí to za to!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára