Môj muž - náš tatinko

Ja a môj muž sme sa, podobne ako milión ďalších dvojíc, zmenili po narodení našej chrumky na maminku a tatinka. Hoci som sa zaprisahala, že náš vzťah a ani my sami nestratíme identitu len preto, že sa z nás stali rodičia, nevyšlo to celkom podľa plánu. Je pravda, že krstnými menami sa oslovujeme len občas a aj to, že partnerský život sme dočasne presunuli na druhú koľaj. Ale identitu sme nestratili. Ani my, ani náš vzťah. Skôr by som povedala  že to, čím sme a čím je náš vzťah, sa rozšírilo o ďalšiu dimenziu. A momentálne si v nej, plní nadšenia, hovieme a nechce sa nám von. Lebo ako nám nedávno napísal náš blízky priateľ – „Užite si najkrajšie chvíle v živote. Lepšie vám už nikdy nebude, aj keď si to možno neuvedomujete.“ Nevieme ešte, či má pravdu, ale čo ak by náhodou mal? Treba si to užiť!

Ani neviem, kedy sa z môjho muža stal tatinko. Tak ako neviem, kedy sa zo mňa stala maminka. Bolo to vtedy, keď sme zistili, že 1+1=3? Alebo to bolo až vtedy, keď chrumka prvý krát zakričala do sveta „Voilá, tak tu ma máte!“? Možnože niekde medzi tým... Ale veď na tom koniec koncov nezáleží. Hlavne, že ho máme. Nášho skvelého tatinka.

Chodí do práce na siedmu. Ešte predtým vezme naše ranné vtáča a pohrá sa s ním, kým ja sa otočím na druhý bok. Keď uplynie mojich „ešte 5 minút“ (rozumej pol hodina), konečne sa k nim pridám aby som zistila, že popri zabávaní chrumky a ranného štartovania vlastného spiaceho organizmu mi ešte stihol pripraviť aj raňajky. Na zjedenie. On aj tie raňajky.

Poobede sa ponáhľa z práce. Neviem ako to robí, či čaká za dverami alebo čo, ale vždy príde vo chvíli, keď mne dochádzajú sily (a trpezlivosť). Scéna ako z filmu – zničená matka, ktorá od raňajok nič nejedla, drží na rukách dieťa, ktoré si vychutnáva jej prítomnosť aj tú závratnú výšku a neplánuje prísť ani o jednu z týchto výhod. Vtom sa dvere rozletia a tramtarará – prichádza záchranná náruč, ktorá zoberie dieťa, pohladká zničenú mamu a preberie kontrolu nad rozpadávajúcou sa domácnosťou. Nie všetky dni sú ako tieto, veď viete, že rada preháňam :-). Ale ten moment, keď sa objaví vo dverách je vždy opojný. Či už chrumka sladko spinká, alebo vystrkuje rožky. Tatinko je doma. A to znamená pohodu.

Večer mi napustí vaňu. A sedí pri nej, v našej malej kúpeľni kde je asi 200 stupňov, keď sa kúpem. Neznáša teplo, ale trpezlivo ma počúva, hladká po vlasoch a potom mi pomôže do županu aby sme spolu odkráčali do našej jedinej izby, ktorá je tiež prekúrená (lebo mamine je stále zima a vyhovára sa na bábätko :-)).

Prehltne všetky moje slovné výzvy na súboj. No dobre, tak skoro všetky. Ale aj tak je statočný, lebo sú dni, kedy nerobím nič iné len provokujem. A on sa tvári, že nič - že nič nie je dôležitejšie ako to, aby nám bolo dobre. A tak sa pýta, kým nepríde na to, čo ma žerie. A potom mi pomôže, aby ma to celú nezožralo :-). Alebo ma nechá tak. Zoberie chrumku do nosiča a vyrazia na výlet. Ja si zatiaľ doma vyvetrám hlavu a keď sa za dve hodinky vrátia, už som to znova ja. Maminka.

Zbožňuje našu chrumku. Sledovať ich hry je krásne. A niekedy desivé, lebo jeho pudy „dieťazáchovy“ sú prudko nekompatibilné s tými mojimi. Ale dieťaťu sa to samozrejme páči, ako inak... Na to majú deti otcov – aby ich občas vzali z toho ustráchaného matkinho náručia a poriadne s nimi zatočili (doslova :-)). A na to majú otcovia deti – aby v spoločnej hre znova prebudili toho malého chlapca v ich vnútri. Veď hrať sa treba, ako hovorí môj muž. A kto ho pozná vie, že on sa hrá veľmi rád.

Ja a môj muž sme tím. Keď nevládzem ja, potiahne on a naopak. Preto sme radi spolu – aby sme si pomohli a podržali sa. Keď sa nám narodila chrumka, môj muž si vzal v práci mesiac voľna, aby bol s nami čo najviac. Veľa ľudí sa čudovalo, krútilo hlavami že je to divné, že predsa treba zarábať peniaze, aby bolo z čoho žiť. Ale naša rodina nežije z peňazí. Žije z lásky, vzájomnej blízkosti a spoločných zážitkov. Bez nich by iba prežívala. A to nechce nikto. Ani maminka, ani tatinko :-).