Viem, že aj ja sama často preháňam, ale nemám rada extrémy. Všetko
prisladké mi odjakživa liezlo hore krkom a počúvať niekoho, kto vidí veci
ako „celé zle“, ma vždy frustrovalo. V oboch prípadoch niekto niečo tají.
A ja mám rada úprimnosť.
Dlhé roky som sa pozerala na knihu v našej knižnici,
ktorá sa volala Tušenie tieňa. Netuším o čom bola, snáď som ju ani nikdy
nemala v ruke. Ale jej názov sa mi vryl pod kožu. Keď niekto hovorí, že je
niečo úplne úžasné alebo úplne nanič, vždy spozorniem. Tuším tieň. Tuším, že to
nie je celá pravda.
Aby som nebola pokrytec, musím si vstúpiť do svedomia a verejne
priznať, že aj môj blog bol zatiaľ taká sladká óda na materstvo. A tak som
si povedala, že treba povedať celú pravdu. Aby bola rovnováha. Aby ste z môjho
blogu nezískali dojem, že materská dovolenka je brnkačka a naše dieťa je
dokonalé. Lebo nie je.
Začnem hneď skraja. Pôrod.
Úžasný zážitok. Ale samozrejme, že to bolelo. Pár dní som si nesadla a potom
ma seklo v krížoch. Dojčenie. Intenzívne
intímne. Ale niekedy (hlavne v noci)
je to aj únavné a nechce sa mi. Nosenie.
Neviem, čo by som robila bez šatky či nosiča. Ale sú chvíle, keď si ich na seba
dávam s nevôľou. Hranie sa s bábätkom.
Čarovné chvíle plné bezzubých úsmevov. Ale tiež vyčerpávajúca snaha zabaviť ho
dlhšie ako na pár minút. Spánok v spoločnej
posteli. Nemenili by sme. Vôňa bábätka all night long, čo môže byť viac?
Hm, napríklad priestor na spanie? Chrumka a jej nočná gymnastika nám občas
dávajú zabrať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára