(Takmer) dvojročná chrumka

Je to veľmi milé, keď sa ma niektorí z vás pýtajú na chrumku. Ako sa má, kedy bude ďalší blog... Pri frekvencii v ktorej píšem sa divím, že si ešte na nejakú chrumku vôbec pamätáte, ale o to viac ma to teší. J

Tak som sa hecla a povedala si, že už naozaj treba podať správu o živote malej chrumky. Lebo je toho toľko čo sa stalo! Tak predovšetkým - už to nie je žiadna MALÁ chrumka vážení! Už je to seriózna VEĽKÁ slečna, čo vie celkom presne, čo od života chce. Mimochodom, chrumky majú v tomto jej zozname významné miesto, že Dominika? J

Než začnem písať litánie o našej slečne, ešte vám vysvetlím tú frekvenciu. V čase, keď som zakladala tento blog, mala chrumka pol roka. Pol roka na materskej je dosť dlhý čas na to, aby sa vám zunovali všetky tie rutinné činnosti spojené so starostlivosťou o bábätko. Vlastne niekedy stačí aj týždeň a zunujú sa, ale u mňa to bol ten polrok. Tak som sa začala realizovať. Písať.

Aj keď sa to dalo čakať, zaskočilo ma, ako chrumka rýchlo rastie a ako nám dni rýchlo plynú. Všetci rodičia to vravia a všetci majú pravdu! Netuším, ako som sa zrazu ocitla tu – pár týždňov pred jej druhými narodeninami sedím v kuchyni a bilancujem uplynulý rok. Rok?! Kde, čo, ako, prečo? Zbehlo to rýchlo. Ale bola to parádna jazda! Chrumka sa menila zo dňa na deň a ak by som to mohla k niečomu prirovnať, asi by som použila ako príklad horský potok na jar. Na jar sa v horách topí sneh a bystrinka sa mení na potok, voda sa valí, je jej čoraz viac a tečie rýchlejšie. Až príde rovina, voda sa upokojí, je jej síce veľa, rieky sú široké a vysoké, ale tečú pokojnejšie. Keď chrumka minulý rok na jar oslávila svoj prvý rok, akoby sa roztopil všetok sneh na horách a šialenou rýchlosťou sa rútil nadol. Chrumka začala chodiť, znakovať, rozprávať, stihli sme bývať v podnájme, u oboch starých rodičov, presťahovať sa do nášho domčeka... Až teraz sa rieka spomalila. Ticho pred búrkou, či ďalším topením snehu? J

 A tak zase rýchlo píšem, kým nás ten nezastaviteľný život opäť prevalcuje – intenzívne, ale s láskou a nežne. Je to krásne, sledovať  život malej chrumky a každý večer sa dojímať nad tým malým stvorením, čo leží v postieľke a nič ho netrápi. A tu to máte – dôvod, pre ktorý som nestíhala písať. Večerné dojímanie sa nad spiacim dieťaťom a celodenná fascinácia jej chrumkavou existenciou. J Ale keďže vody spomalili a ja mám opäť chvíľku čas, napíšem viac. Už čoskoro, sľubujem!