... treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Múdro to povedal pán psychológ Ivan Štúr, múdro. Naša alfa a omega, rodičovská mantra.
Úprimne, už asi hodinu mi tu svietia tieto dve vety. A ja ani neviem, čo presne chcem dodať. Lebo je toho toľko čo sa dá napísať. A zároveň mám pocit, že tá úžasná veta to obsiahla celé.
Keďže už skoro dva roky sú mojim revírom :-) cesty prejazdné s kočíkom, materské centrá a ihriská, drvivá väčšina otázok ktoré dostávam a tém, ktoré denne riešim, sa točí okolo detí. Konkrétne okolo ich výchovy. Najprv sa rieši (ne)dojčenie, potom (ne)spanie a potom, keď dieťa odrastie (rozumej - má viac ako pol roka) sa zrazu začne riešiť tisíc ďalších vecí. Ako ho správne prikrmovať? Ako pomôcť jeho motorickému, sociálnemu a neviemešteakému vývinu? Ako ho odnaučiť od plienok? Ako ho naučiť spať celú noc a bez prsa. Ako mu vysvetliť čo sa má, nemá, nesmie, musí?
Nikdy som nebola mama - budovateľka režimu. Neplánovala som chrumke, kedy bude spať, kedy bude jesť ani čo bude robiť. Snažila som sa jej porozumieť a nechala som jej slobodu v tom, kedy bude robiť veci, ktoré potrebuje robiť. Nenútila som ju spať. Nenútila som ju jesť. Nestrkala som jej hračky pod nos, keď bola mysľou niekde inde. Na oplátku som si však ponechala kúsok svojej slobody. S chrumkou na hrudi som sa dokázala presunúť kamkoľvek a kedykoľvek. Ak potrebovala spať, spala. Ak potrebovala pozorovať svet, pozorovala. A takto to bolo zo všetkým. Vždy sme sa dohodli tak, aby bolo dobre všetkým.
Vrátim sa k tým otázkam o výchove a nekonečným materským "Ako ho/ju naučiť...". U nás je to tak, že nijako. Že sa obrníme trpezlivosťou a čakáme. Na deň, keď zaspí sama. Na deň, keď príde s plienkou a povie, že ju nechce. Na deň, keď... Myslíme si, že je dôležité, aby si prešla celým procesom. Od momentu kedy si uvedomí, že niečo (ne)chce až do bodu, keď príde s riešením. Je ešte malá a trvá jej to všetko dlhšie. Ale všetko, čím si prejde sama, má pre nás väčšiu hodnotu ako to, čo do nej naprogramujeme my, jej rodičia, z pozície vyššej moci.
"Námietka!,"počujem aj nadiaľku váš postreh. A odpovedám - nie, neznamená to, že robíme len to, čo chce chrumka a len vtedy, keď je pripravená. Ak s niečím nie sme spokojní, ak nám niečo nevyhovuje, tak to riešime. Hneď. A nie vždy sa to chrumke páči. Ale sme k nej otvorení a priami. Neklameme, nezavádzame. Niekedy si poplače, niekedy si poplačem ja. Ale aj plač nás toho veľa učí. Napríklad zvládnuť bolesť či hnev. A to sa počíta!
Nevychovávame v klasickom zmysle slova (a v klasickom duchu "nesmieš, musíš"). Čo robíme je, že ideme chrumke príkladom. Žijeme život, aký považujeme za správny. K ľuďom sme slušní a priateľskí. Chrumka sama pozdraví aj poďakuje a to sme jej nikdy nevraveli, aby to robila. Keď máme energiu tak niečo robíme, keď sme unavení tak oddychujeme. A chrumka pochopila. Keď si chce oddýchnuť, urobí to. Keď si chceme oddýchnuť my, rešpektuje to. Nie vždy všetko klape, ale vždy sa vieme dohodnúť. K tomu ju vedieme. To je naše výchovné tajomstvo - dohoda.
Áno, znie to ružovo. A viete čo? Ono to také vlastne aj je. Stačí zmeniť uhol pohľadu. My sme si povedali, že chrumka k nám do rodiny neprišla preto, aby sme všetci začali žit jej život. Prišla preto, lebo sa jej páčilo, kto sme a aký život vedieme. A tak si ho vedieme naďalej. S tým rozdielom, že už sme traja a aj ona má právo kecať nám do toho, ako to bude vyzerať.
Tá veta z úvodu ma úplne dostala. Žijem (s) ňou. Môj milovaný muž sa ku mne bez váhania pridal. O chrumke ani nehovorím. Tá je životom nadšená. A jediné, čo si želám je, aby jej to vydržalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára