O znakovaní

Nie som veľký fanúšik návodov, vlastne ani študijný typ. Nerada trávim hodiny a hodiny zháňaním informácií a ich následným spracovávaním. V tomto smere som svoj životný vrchol dosiahla myslím pri písaní diplomovej práce a úplne mi to ako skúsenosť stačilo. Aj tak som nikdy nepochopila, čo je to vlastne ten rešerš, ale to teraz nie je podstatné.

Táto moja povahová črta - nehľadať, konať - sa pochopiteľne v plnej kráse zaskvela aj v mojom rodičovskom prístupe. Kým iné maminy s bruškami trávili hodiny skrčené nad počítačom a vyhľadávali všetko možné, počnúc tehotenským fotením cez typy látkových plienok až po druhy kočíkov, ja som si sadla, napísala niekoľkým ostrieľaným mamám a opýtala sa, čo im funguje. Vďaka bohu za ne! Všetko podstatné som mala vybavené za niekoľko dní a celkom úspešne som odfiltrovala kopu nepodstatného.

Niekto by ma snáď aj mohol obviniť s priživovania sa na vedomostiach druhých, ale ja to nevidím tak čierne. Viem, že niektorých ľudí prieskumy trhu proste bavia. A viem, že sa o tom aj radi rozprávajú. Ja som vďačný poslucháč, rada si vypočujem závery, ktoré z ich prieskumov vyplývajú. Naoplátku posúvam ich know how ďalej, do sveta. Hovorím a píšem o ich zisteniach a ak niekoho inšpirujem, tak som len rada.

Toľko stručný úvod k dnešnej téme, haha. Chystám sa totiž písať o znakovaní a chcela som, aby ste vopred vedeli, že som si k tejto téme prečítala polku jednej knihy a zúčastnila sa jedného babinca, kde sme sa o znakovaní bavili. Takže nečakajte žiadne veľké múdra. Ponúkam moju skúsenosť, popis veľmi jednoduchej a zábavnej cesty, ako sme sa s chrumkou dorozumievali, keď ešte nepoužívala slová podobajúce sa na slovenský jazyk. Pre dnes i do budúcna platí - mám rada jednoduché riešenia, žiadne komplikované veci a postupy. Amen.

O znakovaní som si najprv prečítala polku knihy. Presne viem, kde a kedy to bolo. Môj drahý manžel sa wellnessoval, ja som sedela v lobby hotela a čítala. Trvalo to asi 90 minút. Viac som sa k tej knižke nevrátila, ale ani nebolo treba.

Znakovanie je jednoduché. Zhrnula by som to do dvoch princípov - treba si to užívať a treba to robiť pravidelne. Žiadny kŕč z času na čas. Tak to nebude fungovať.

Ako má taký znak vyzerať, zistíte rýchlo a ľahko, keď si zadáte do vyhľadávača "baby signs". Ja som sa niektorými znakmi inšpirovala, iné som si vymyslela sama. Dala som si záležať na tom, aby bol znak čo najjednoduchší a aby sa dal ukázať jednou rukou. Druhú som mala väčšinou obsadenú (dieťaťom).

Začala som, keď mala chrumka asi päť mesiacov. Bola ešte primalá na to, aby som od nej dostala spätnú väzbu v podobe znaku, ale ako sa ukázalo, stále to nebolo dostatočne včas na to, aby sa mi znakovanie dostalo pod kožu natoľko, že naň nebudem v budúcich mesiacoch pravidelne zabúdať, haha. Čiže, čím skôr začnete, tým viac si ho zautomatizujete. Ale vraj stačí počkať do obdobia okolo ôsmeho mesiaca.

Znakovala som ako o dušu (aj keď miestami som neznakovala vôbec, lebo som dušu vypúšťala) ale odpoveď neprichádzala. Zdalo sa, že chrumke sa páči, ako šibrinkujem rukami. Ale nevyzerala, že by sa chcela pridať. A potom prišiel ten babinec, ktorý so spomenula na úvod. A ja som zistila, kde sa stala chyba. Moje znaky popisovali výlučne veci, ktoré som chcela od chrumky počuť ja. Ktoré by mi uľahčili "robotu" a povedali mi celkom jasne, čo má moje dieťa na srdci. Znakovala som napríklad mliečko, jesť, piť, kúpať sa, pokakaná plienka... Všetko z kategórie "obslužné". A baby mi poradili skúsiť zvieratká. Tušíte dobre ak si myslíte, že to zabralo. A ešte ako!

Chrumka mala asi rok, keď začala znakovať o dušu. Často si všimla zvieratká na najmenej pravdepodobných miestach. Napríklad psa na bilborde alebo mravca na lopte. Kým ja som zúrivo ukazovala znak "lopta", ona tvrdohlavo "mravcovala". Boli to čarovné chvíle. Z jedného dňa na druhý sme sa začali rozprávať. Myslím, že najmä pre ňu to bol skvelý zážitok. Ja som totiž mlela v jednom kuse, už od jej narodenia. A zrazu tu bol aj priestor pre ňu, aby vyjadrila - celkom otvorene a jasne - na čo myslí, čo sa jej páči.

Znaky nám slúžili asi pol roka. Bola to zábava a bola to pomoc vo chvíľach nekompatibility dospeláckeho a detského mozgu. Priznávam, že počet tých "obslužných" znakov, od ktorých som si sľubovala pomoc pri starostlivosti o chrumku, sa nejako závratne nezvýšil. Bolo ich pár, ktoré chrumka používala a viac menej som vedela aj bez nich, čo sa deje. Ale zvieratká, to bolo ono! To bola chrumka, jej záujmy a fascinácie. Celé leto čupela nad chodníkom a ukazovala mi chrobáčikov. Alebo mušky. Alebo vyplazovala jazyk ako psík a bavila tým celé okolie. Dám ruku do ohňa za to, že bola v tých chvíľach veľmi šťastná.

Znakovanie malo len jednu nevýhodu - chrumka znakovala tak rýchlo, že som to nestihla zdokumentovať. Tu znakuje "vrana" resp. vtáčik. Ešte tuším máme fotku jedného "mravca" a to je všetko :-).

Deti sa potrebujú vyjadriť a byť vypočuté. Rodičia detto. V čase, keď sú slová výsadou len jednej zo strán, je znakovanie ústretovým krokom smerom k dieťaťu. Ukazuje mu spôsob, ako sa vyjadriť. A v neposlednom rade mu dáva najavo, že na jeho názor sme všetci zvedaví. Dnes už chrumka rozpráva rozkošnou bábätkovskou slovenčinou. Znaky sú história, ale z času na čas ešte pozorujem, ako sa chrumke zachvejú rúčky, keď hovorí o kocúrikovi. Je pre mňa krásne a dojemné sledovať že všetko, čo sme s chrumkou spoločne za tie dva roky jej života povystrájali, je uložené niekde v nej. A ktovie, možno sa k tým znakom jedného dňa zase vrátime - ja v úlohe starej mamy a chrumka ako hlavná hviezda, mama.

PS: Na záver len toľko, že znakovanie odporúčam. A hoci som vám už napísala všetko, čo o znakovaní viem, ak by ste sa chceli čokoľvek opýtať, som tu. Možno budem sama prekvapená, čo za odpovede v sebe ešte nájdem, haha.