Rozumiem (alebo sa aspoň snažím)

Hovorí sa, že mama rozumie svojmu dieťaťu najlepšie. Nepotrebuje ani slová, lebo len čo jej položia to plačúce červené klbko do náruče, začne inštinktívne rozoznávať minimálne tri druhy plaču. Jeden je od hladu, jeden kvôli únave a tretí, to sú zastavené prdíky, reflux, stlačená ručička v perinke... Proste bolesť a nepohoda. Ok. Znelo to uveriteľne a dávalo mi to zmysel. Aj skúsené mamičky hovorili že "to budeš vedieť" a "stačí sledovať dieťa". Povzbudená predstavou, ako to príroda pekne zariadila, že nepotrebujem nič, len svoje oči a svoje srdce, aby som porozumela nášmu dievčatku, som sa tešila na prvý kontakt.

Keď plačeš

Milá dcérka, nebudem ti klamať. Keď plačeš, je to zlé.

Pôrodná radosť

Včera mali naše deti polroka. Viem, nie je to nič neobyčajné, že okrem vášho dieťaťa sa v ten istý deň narodia ďalšie :-). Ale keď sa stretnete nielen v čase, ale aj v priestore (pôrodnice), vytvorí sa medzi vami zvláštne puto, ktoré vás navždy spojí.

Program "mama" aktivovaný!

Tento blog bude o tom, ako to celé začalo. A myslím tým naozajstný, echtovný začiatok - pôrod. Lebo úprimne, kým bola chrumka ešte len v brušku, rodičovstvo bola brnkačka. Bez protestov chodila všade so mnou, papala čo bolo (a negrckala to späť), spala vždy, keď som zavrela oči. Ach, sladké to časy :-). Skutočne zaujímavé to začalo byť vo chvíli, keď mi prvý krát položili na brucho tú malú červenú guľku a spýtali sa, ako sa bude volať.