Rozumiem (alebo sa aspoň snažím)

Hovorí sa, že mama rozumie svojmu dieťaťu najlepšie. Nepotrebuje ani slová, lebo len čo jej položia to plačúce červené klbko do náruče, začne inštinktívne rozoznávať minimálne tri druhy plaču. Jeden je od hladu, jeden kvôli únave a tretí, to sú zastavené prdíky, reflux, stlačená ručička v perinke... Proste bolesť a nepohoda. Ok. Znelo to uveriteľne a dávalo mi to zmysel. Aj skúsené mamičky hovorili že "to budeš vedieť" a "stačí sledovať dieťa". Povzbudená predstavou, ako to príroda pekne zariadila, že nepotrebujem nič, len svoje oči a svoje srdce, aby som porozumela nášmu dievčatku, som sa tešila na prvý kontakt.
 

Asi tušíte, čo príde. Áno, tri typy plaču sú mýtus. Chrumka mala len jeden typ, ktorým obsiahla všetko. A áno, niekedy som si mohla aj oči vyočiť a nič. Proste som nerozumela tomu, čo tá naša dcérka stvára. A tak sa stávalo, že plakala tým svojím jedným plačom a nič nám neuľahčovala. Hlad? Strach? Bolesť? Alebo všetko naraz? Tu je zaujímavé poznamenať, že hoci vy ako matka netušíte, čo od vás vaše dieťa pýta, všetci naokolo to vedia :-). A najmä ľudia na ulici, v obchode a v autobuse. Z ich pohľadov sa dá čítať úplne presne. A niektorí, pre istotu, pridajú aj slovný komentár. Zlatíčka.

Rodina, to je kapitola sama o sebe. Lebo narozdiel od okoloidúcich z ulice, rodine nejde len o to, aby zmizol ten otravný zvuk (rozumej plač). Majú nás radi a chcú, aby pominul dôvod trápenia ich malej neterky či vnučky (a jej matky). Potiaľto je to pekné. Iste, je príjemné sa porozprávať o možných príčinách plaču v čase, keď široko ďaleko žiaden plač nepočuť. Ale len čo zaznie (a trvá), mnohým mamám stačí tichá podpora. Aspoň mne áno :-).

V snahe čo najlepšie porozumieť našej dcérke, som strávila mnoho dní tým, že som nerobila nič iné, len pozorovala. Pozorovala som všetko čo robí, ako sa pri tom tvári, kedy sa usmieva, kedy plače. Niekedy som mala pocit, že to už už mám - že som porozumela jej biorytmu, jej potrebám. A potom svitlo nové ráno a bum - všetko bolo inak. Tento blog mal byť pôvodne o tom, ako som konečne (po vyše siedmych mesiacoch) porozumela svojej malej dcérke. Ako som s ňou prežila krásny deň plný dešifrovaných signálov z jej chutných grimás a malých detských ručičiek. O tom, ako ma táto skúsenosť naplnila až po okraj pocitom, že som schopná mama. Hrdá na to, že - tramtarará - rozumiem svojmu dieťaťu tak, ako sa písalo v múdrych knihách a hovorilo v ženských kruhoch. Mal byť, ale nebude. Lebo dnes sme sa zobudili a bum - všetko je inak :-).

Nuž čo. Ostávam teda pri pôvodnom pláne - pozorovať pozorovať pozorovať. Raz mi bude všetko jasné. Jedného dňa jej porozumiem aj bez slov. Možno to bude až vtedy, keď už bude slová poznať, ale nech. Cítim, že som na dobrej ceste. A dovtedy sa aspoň budem snažiť.