Keď sme boli ešte v pôrodnici, plakala si málo.
Väčšinou keď mi ťa niesla sestra z novorodeneckého. Keď ťa konečne jedného
dňa nechali so mnou na izbe, plakala si len vtedy, keď si sa zobudila. Stačilo
ti dať papať a bolo vybavené - spinkala si spokojne ďalej.
Pamätám si, ako som sa prechádzala po chodbe nášho oddelenia
šestonedelia a počúvala všetky tie bábätkovské plače. Vraví sa, že matka
rozozná plač svojho dieťaťa aj medzi stovkami ďalších. Mala som vtedy pocit, že
by som to nedokázala. Tie plače iných detí sa mi zlievali do jedného a ty,
moja krásna malá chrumka, si neplakala. Takže som ani nemohla trénovať :-).
Potom sme prišli domov a ty si bola každým dňom väčšia,
múdrejšia, živšia, zvedavejšia. A viac si plakala. Ale nebolo to nič
tragické, neboj. Ani sa nesťažujem, kdeže. Dobre viem, že plač je tvoj spôsob,
ako nám porozprávať o svete – najmä o tom, čo sa ti nepáči. Beriem to
ako fakt. Ale je pravda, že sa to nepočúva ľahko. Tvoj plač ma bolí viac ako
môj. Asi preto, že tomu svojmu rozumiem. Pri tom tvojom si nie som vždy istá.
Hlavne začiatky boli krušné. Plakala si a my s tatinom
sme len hádali. Je to prázdne bruško? Plienka? Zima či teplo? Únava? Toľko
možností a tak málo času :-).
Ale vieš čo? Jedného dňa sme ti zrazu začali rozumieť. Niečo sme pochopili
skôr, niečo neskôr, ale boli sme v obraze. Napríklad, keď si bola hladná,
spievala si la-la-la. Nebol to spev v pravom slova zmysle, ale volali sme
ťa speváčka :-).
Dnes si už veľká. Viem, stále vlastne maličká, ale pri
pohľade na tvoje fotky z pôrodnice sa mi zdá, že to už ani nie je pravda. Aj
tvoj plač je veľký. Veľký zaberák :-).
Lebo už to nie je len tak. Nestačí si prejsť zoznam základných potrieb: jedlo,
spánok, láska... Hoci plačeš menej, utíšiť ťa je pre nás náročnejšie. Necháp ma
zle. Obe vieme, že nie si žiadne uplakané decko. Ale keď už niečo zabolí, tak
poriadne.
Napríklad dnes. Na obed si už bola taká unavená, že si
nevedela zaspať. Dala som ti papať, nosila som ťa v nosiči, prebalila,
prezliekla, znova dala papať, znova nosila. A nestačilo. Tvoje malé
ústočká sa stále krivili smerom nadol. (Tvoj tatino sa stále čuduje ako to tie
bábätká vedia, že smutná tvár sa ukazuje spustením kútikov. Neviem odkiaľ to
viete, ale ty si v tom majsterka!) Ver mi, že som sa snažila porozumieť
ti. Niekto mi raz povedal, že pre dieťa je dôležité vidieť, že rodičia sa
snažia porozumieť mu – hoci sa im to práve nedarí. Hádam je to pravda. A hádam
si to dnes videla. Neviem čo si cítila, čo ťa trápilo, ale môžem ti povedať,
ako to bolo so mnou. Najprv som sa veľmi snažila. Mala som ešte dosť energie a tak
som ťa kŕmila, nosila, čičíkala, spievala som ti a hladkala ti vlásky. Ako
minúty plynuli a tvoj plač tiež, moja energia sa začala vytrácať. Prestala
som ťa hladkať, nosiť aj čičíkať. Už som ťa len položila na posteľ a prosila.
A ty nič. Bublalo to vo mne – zúfalstvo aj hnev, nie veľmi príjemné pocity. V snahe vyhnúť
sa najhoršiemu (kriku) som sa na chvíľu vzdialila. V našom jednoizbovom
byte však nebolo veľmi kam. Aj z kuchyne som videla, ako sa rukami
zapieraš do postele, v tvári červená, s malými slzičkami v malých
očkách. Vzala som šatku a pevne som ťa do nej zavinula. Utíšila si sa a zaspala.
Budúci týždeň je Medzinárodný týždeň nosenia detí
(5.10.-11.10.). Budeme oslavovať. Budem ťa nosiť v nosiči aj v šatke,
ako si len budeš priať. Nebudem premýšľať nad „Nenos si ju na rukách, rozmaznáš
si ju“ a ďalšími dobre mienenými radami. Budem tu pre teba tak, ako to
potrebuješ – stále a s náručím v pohotovosti.
Keď plačeš, je to zlé. Ale horšie by bolo, keby si
neplakala. Keby si nemala na veci názor, keby si nebola citlivá ku svojim
potrebám či potrebám iných. Keby si nám nechcela „porozprávať“, čo ťa trápi. A tak
ťa prosím, dcérka moja, plač. Plač vždy, keď to budeš potrebovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára