(Takmer) dvojročná chrumka

Je to veľmi milé, keď sa ma niektorí z vás pýtajú na chrumku. Ako sa má, kedy bude ďalší blog... Pri frekvencii v ktorej píšem sa divím, že si ešte na nejakú chrumku vôbec pamätáte, ale o to viac ma to teší. J

Veštkyňa (53) prorokuje: "Vy tomu dieťaťu zničíte chrbticu!"

Dieťa je najsilnejší magnet na svete. Pritiahne k sebe (a vám) aj ľudí, ktorí by vás vo vašom bezdetnom životnom štádiu len minuli a šli si ďalej svojou cestou. Je čarovné, že títo ľudia väčšinou nemajú žiadne zábrany a s oduševnením sa s vami podelia o svoje rodičovské skúsenosti. Horšie je, ak nadobudnú pocit, že vám musia bezodkladne poradiť v tom, ako sa starať o vaše dieťa.

Je ľahké byť mama

Naozaj. Materstvo máme v génoch. Počať, porodiť, vychovať. Je to také prirodzené, až to mnohým ľuďom začalo prekážať. Je ľahké byť mama. Ťažké je napĺňať pritom spoločenské očakávania.

Aby bola rovnováha

Viem, že aj ja sama často preháňam, ale nemám rada extrémy. Všetko prisladké mi odjakživa liezlo hore krkom a počúvať niekoho, kto vidí veci ako „celé zle“, ma vždy frustrovalo. V oboch prípadoch niekto niečo tají. A ja mám rada úprimnosť.

Môj muž - náš tatinko

Ja a môj muž sme sa, podobne ako milión ďalších dvojíc, zmenili po narodení našej chrumky na maminku a tatinka. Hoci som sa zaprisahala, že náš vzťah a ani my sami nestratíme identitu len preto, že sa z nás stali rodičia, nevyšlo to celkom podľa plánu. Je pravda, že krstnými menami sa oslovujeme len občas a aj to, že partnerský život sme dočasne presunuli na druhú koľaj. Ale identitu sme nestratili. Ani my, ani náš vzťah. Skôr by som povedala  že to, čím sme a čím je náš vzťah, sa rozšírilo o ďalšiu dimenziu. A momentálne si v nej, plní nadšenia, hovieme a nechce sa nám von. Lebo ako nám nedávno napísal náš blízky priateľ – „Užite si najkrajšie chvíle v živote. Lepšie vám už nikdy nebude, aj keď si to možno neuvedomujete.“ Nevieme ešte, či má pravdu, ale čo ak by náhodou mal? Treba si to užiť!

Rozumiem (alebo sa aspoň snažím)

Hovorí sa, že mama rozumie svojmu dieťaťu najlepšie. Nepotrebuje ani slová, lebo len čo jej položia to plačúce červené klbko do náruče, začne inštinktívne rozoznávať minimálne tri druhy plaču. Jeden je od hladu, jeden kvôli únave a tretí, to sú zastavené prdíky, reflux, stlačená ručička v perinke... Proste bolesť a nepohoda. Ok. Znelo to uveriteľne a dávalo mi to zmysel. Aj skúsené mamičky hovorili že "to budeš vedieť" a "stačí sledovať dieťa". Povzbudená predstavou, ako to príroda pekne zariadila, že nepotrebujem nič, len svoje oči a svoje srdce, aby som porozumela nášmu dievčatku, som sa tešila na prvý kontakt.