Tami: Mamou po 30

Každá mama si prejde obdobím zúfalstva. Niektorá skôr, iná po rokoch, ale tá čierna diera čaká na každú z nás. Musíme do nej spadnúť, aby sme sa z nej mohli vyhrabať a oprášiť, začať odznovu.

Zúfalstvo môže mať mnoho podôb. Niektorá sa zúfalo snaží dojčiť a nejde to. Iná si zúfa pri pohľade na neutíšiteľné bábätko, celé purpurové od vytrvalého plaču. Ďalšia od zúfalstva plesne dverami, lebo inak by prizabila svoje dieťa v období vzdoru. A niekto sa na materskej zúfalo nudí. 

Daniel Rušar: Kamzíkův velký skok

Začnem zoširoka. Smrť nie je tabu len v detskom svete. Myslím, že väčšina z nás to s ňou nemá vysporiadané ani v dospelosti. Skôr či neskôr sa s ňou však stretávame - cez odchody našich blízkych, uvedomujúc si vlastné odchádzanie... A treba zaujať stanovisko. Nájsť si svoju vlastnú pravdu o smrti, zmieriť sa s jej nevyhnutnosťou. Knižka o kamzíkovi, ktorý príde o svojho staršieho brata je dobrou príležitosťou aj pre nás, dospelákov, aby sme si povedali čo a ako. A dobrou pomôckou, aby sme tento krehký a zraniteľný okamih straty vysvetlili aj našim deťom.

Kolektív autorov: Stačí ľúbiť

Ku tejto knižke si pripravte kávu. Silnú kávu. A tiež niečo sladké. Veľmi sladké. Tak najlepšie umocníte dojem, ktorý zanecháva. Stačí ľúbiť je knižka o tom, ako horko-sladký môže byť život.

M. Hellstrom-Kennedy: O modrom kocúrikovi

Modrý kocúrik je iný, ako ostatní. Pochádza z Číny a má modrú srsť. V malej dedinke, kde sú všetky ostatné mačky čierne, strakaté či pruhované, vzbudí rozruch. A nie je mu to ani trošku príjemné.

Forrest Carter: Malý strom

Malý strom je veľká kniha. Jedna z tých, ktoré pravdepodobne začnem vo veľkom skupovať a obdarovávať ňou svojich blízkych a priateľov. Fascinujúci príbeh malého chlapca, ktorého sa po smrti rodičov ujali starí rodičia, indiáni. Malý strom, čo je chlapcovo indiánske meno, žije po boku starkých uprostred hôr.

O znakovaní

Nie som veľký fanúšik návodov, vlastne ani študijný typ. Nerada trávim hodiny a hodiny zháňaním informácií a ich následným spracovávaním. V tomto smere som svoj životný vrchol dosiahla myslím pri písaní diplomovej práce a úplne mi to ako skúsenosť stačilo. Aj tak som nikdy nepochopila, čo je to vlastne ten rešerš, ale to teraz nie je podstatné.

Dieťa netreba veľmi vychovávať

... treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Múdro to povedal pán psychológ Ivan Štúr, múdro. Naša alfa a omega, rodičovská mantra.

Chrumka sa dojčí (zn. furt)

Napíšem vám dnes niečo, čím sa intenzívne zaoberám už niekoľko týždňov. A možno to už budú aj mesiace, neviem, stratila som prehľad. Chrumka už ašpiruje na druhý rok, ale stále sa dojčí. A dojčí sa veľa.

(Takmer) dvojročná chrumka

Je to veľmi milé, keď sa ma niektorí z vás pýtajú na chrumku. Ako sa má, kedy bude ďalší blog... Pri frekvencii v ktorej píšem sa divím, že si ešte na nejakú chrumku vôbec pamätáte, ale o to viac ma to teší. J

Veštkyňa (53) prorokuje: "Vy tomu dieťaťu zničíte chrbticu!"

Dieťa je najsilnejší magnet na svete. Pritiahne k sebe (a vám) aj ľudí, ktorí by vás vo vašom bezdetnom životnom štádiu len minuli a šli si ďalej svojou cestou. Je čarovné, že títo ľudia väčšinou nemajú žiadne zábrany a s oduševnením sa s vami podelia o svoje rodičovské skúsenosti. Horšie je, ak nadobudnú pocit, že vám musia bezodkladne poradiť v tom, ako sa starať o vaše dieťa.

Je ľahké byť mama

Naozaj. Materstvo máme v génoch. Počať, porodiť, vychovať. Je to také prirodzené, až to mnohým ľuďom začalo prekážať. Je ľahké byť mama. Ťažké je napĺňať pritom spoločenské očakávania.

Aby bola rovnováha

Viem, že aj ja sama často preháňam, ale nemám rada extrémy. Všetko prisladké mi odjakživa liezlo hore krkom a počúvať niekoho, kto vidí veci ako „celé zle“, ma vždy frustrovalo. V oboch prípadoch niekto niečo tají. A ja mám rada úprimnosť.

Môj muž - náš tatinko

Ja a môj muž sme sa, podobne ako milión ďalších dvojíc, zmenili po narodení našej chrumky na maminku a tatinka. Hoci som sa zaprisahala, že náš vzťah a ani my sami nestratíme identitu len preto, že sa z nás stali rodičia, nevyšlo to celkom podľa plánu. Je pravda, že krstnými menami sa oslovujeme len občas a aj to, že partnerský život sme dočasne presunuli na druhú koľaj. Ale identitu sme nestratili. Ani my, ani náš vzťah. Skôr by som povedala  že to, čím sme a čím je náš vzťah, sa rozšírilo o ďalšiu dimenziu. A momentálne si v nej, plní nadšenia, hovieme a nechce sa nám von. Lebo ako nám nedávno napísal náš blízky priateľ – „Užite si najkrajšie chvíle v živote. Lepšie vám už nikdy nebude, aj keď si to možno neuvedomujete.“ Nevieme ešte, či má pravdu, ale čo ak by náhodou mal? Treba si to užiť!

Rozumiem (alebo sa aspoň snažím)

Hovorí sa, že mama rozumie svojmu dieťaťu najlepšie. Nepotrebuje ani slová, lebo len čo jej položia to plačúce červené klbko do náruče, začne inštinktívne rozoznávať minimálne tri druhy plaču. Jeden je od hladu, jeden kvôli únave a tretí, to sú zastavené prdíky, reflux, stlačená ručička v perinke... Proste bolesť a nepohoda. Ok. Znelo to uveriteľne a dávalo mi to zmysel. Aj skúsené mamičky hovorili že "to budeš vedieť" a "stačí sledovať dieťa". Povzbudená predstavou, ako to príroda pekne zariadila, že nepotrebujem nič, len svoje oči a svoje srdce, aby som porozumela nášmu dievčatku, som sa tešila na prvý kontakt.

Keď plačeš

Milá dcérka, nebudem ti klamať. Keď plačeš, je to zlé.

Pôrodná radosť

Včera mali naše deti polroka. Viem, nie je to nič neobyčajné, že okrem vášho dieťaťa sa v ten istý deň narodia ďalšie :-). Ale keď sa stretnete nielen v čase, ale aj v priestore (pôrodnice), vytvorí sa medzi vami zvláštne puto, ktoré vás navždy spojí.

Program "mama" aktivovaný!

Tento blog bude o tom, ako to celé začalo. A myslím tým naozajstný, echtovný začiatok - pôrod. Lebo úprimne, kým bola chrumka ešte len v brušku, rodičovstvo bola brnkačka. Bez protestov chodila všade so mnou, papala čo bolo (a negrckala to späť), spala vždy, keď som zavrela oči. Ach, sladké to časy :-). Skutočne zaujímavé to začalo byť vo chvíli, keď mi prvý krát položili na brucho tú malú červenú guľku a spýtali sa, ako sa bude volať.